close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
Kto nerozumie rastlinám a nechápe ich ako živé tvory, nepochopí ani sám seba....a druhých už vôbec....

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Zrušenie blog.cz

23. července 2020 v 12:00 | Bogo
Ahojte tento blog bude presunutý na moju stránaku Bogoflor.sk
 

Adromischus marianiae

11. ledna 2020 v 20:14 | Bogo |  Adromischus
Sekcia č. 5 Longipedunculati - Balamuta menom Adromischus Marianiae N.1.
/ Marloth / Berger. Nat. Pflanzenfam. Edo. 2, 18a: 416 v roku 1930 ; Marloth, Tran S Afr. Phil. Soc 18 : 47 ( 1907) ako Cotyledon marianae ; Schonland, Rec Albany Mus 3 : ( 1915 ) ako Cotyledon marianae. Nakoniec von Poellnitz ( 1940 ) ; Tolken , Bothalia ( 1978 ) ; Pilbeam ( 1981 ); Tolken Fl.Southem Afr. 14: 57 ( 1985 ) a Cactus File ( 1991 ) ako Adromischus marianae , ako aj dodnes ostalo. Dokonca jeho pôvodný pravopisný názov , ako ho popisovali,bol marianae. No nakoniec, to bolo nesprávne a správne je marianiae. Spôsobil to nesprávny pôvodný odpis popisu.
Tento nádherný dráčik , čo do farebnosti,tvarom listov a ich farebnosťou, patrí medzi skvosty v celom rode. Botanici a nielen oni, ale majú z neho ,,dobre,, pomotanú hlavu. Hoci sú aj iné druhy adromischusov, ktoré su svojou jedinečnosťou nádherné ostávajú verejnosťou, ale že úplne, nedocenené. Samozrejme, ako zákon pána Murpyho káže, tie najkrajšie sú aj najťažšie udržiavané v kultivácii. Vôbec nepatria do rúk začiatočníkom. Niekedy aj dlhoročným pestovateľom drakov, im zničoho nič uhynú a stane sa z nich len zapachájuca kôpka zhnitých listov , dosť špecifyckého zápachu. Nič ale tomu nenasvedčovalo deň , čo !! deň !! páru hodín, pred tým, žeby mu niečo bolo….Aj zakoreňovanie z lístka je niekedy veda. Niektoré druhy po vytvorení prvých korienkov zastanú, alebo začnu vytvárať zásobnú hľuzu a až potom novú rastlinku. Pokiaľ do vtedy vydržia. Niektore lístky nepustia korienky vôbec, alebo sa im uráči vytvoriť ich až niekedy po roku. Môj celkom prvý ,,mariak,, bol typický dlholistý, ako ho my nazývame Adromischus Clanwilliam , ktorý je aj považovaný, ako typová rastlina z okolia mesta Clanwilliam a Vrendalu. Rastie v priesmyku Pakhuis Pass. Existuje viacej týchto foriem s nádhernými, zvlnenými hranami okrajov nových listov. Jeho farba prechádza z modrozelenej cez červenú až po oranžovú. Osobne mám v zbierke zo 5 typov, ktoré mi nevýrabajú , žiadne ,,podstatné,, problemy pri kultivácii. V poslednom čase sa ale z Azie a USA objavujú zaujimavé buď kultivary, alebo čo je lepšie, nové zbery z Afriky.
Marlothov typový popis pochádza z rastliny s Cape, Clanwilliamsu / Marloth 3489 / . Vytvára hľuznate korene / čo je typický znak celeho druhu a je to možno aj jeden z mnohých dôvodov ich úhynu ?? / Z nich vyrastá kratučký , hrubý kmienik z ktorého rastú vláknite korienky. Listy sú hladké šedozelené pokryté tmavými červeno hnedými škvrnami, eliptického, vzácne kopijovitého tvaru 35 - 60 mm dlhé až 10 mm široké, tučné s mozoľnatým, okrajom smerom od stredu po špičku, niekedy ale prechádza cez celý list, hlavne na typovej rastline od Clanwillamu. Kvetenstvo je až 35 cm vysoké šedozelené zo silným peľom, plodne okvetne listky majú každy 1 - 3 kvety, koruna je slabo ružová až biela Vyhľadáva dosť tienisté miesta v priesmykoch v Pakhuis Passu, pod inými vyššími kríkmi. Smerom na východ k Uitspanskraal v údoli Biedow Valley, bol nájdený typ s nádherným modro zeleným listom. / Asi ho mám , len že bez lokality / Formy z Vredendalu sú síce podobné typovej rastline vzhľadom, ale mozolovitý okraj listu sa nešíri pod hornu polovicu listu. Zato formy okolo Klaweru sú zase podobné obidvom formam aj s Clanwilliamu aj z Vredendalu zo zrejmého dôvodu, lebo lokalita je medzi obidvoma náleziskami.
Celá polemika okolo tohto dračika a vôbec, celkového druhu, ako takého je veľmi problematická. Pokiaľ by sme sa mali orientovať podla p. Tolkena, tak on priradil k celemu druhu v tom čase ešte samostatné druhy ako Adromischus alveolatus, A. antidorcatum, A.blosianus, A.geyerii, A. hallii, A. herrei,A. kubusensis…čo je jednoduchšie, hoci ich vzhľad nie je vôbec tak jednoznačný ako napríklad u A. cooperi , alebo A. cristatus, lebo ich výskyt foriem sa čiastočne prekrýva a iba ony rastú z celej sekcie Longipedunculati na dolnom juhozápadnom pobrežnom cípe Namíbie a v západnom a severnom ,,Kapskom,, páse v JAR.
Formy rozširované pod menami A. marianiae ,,tangua,, a A. marianiae ,,little spheorid,, hoci sú nezameniteľné svojim vzhľadom, nie su považovane zatiaľ ani ako botanický taxon a ani ako kultivary. Tu je potrebné ešte hlbšie skúmanie. Myslím si že celý tento ,,veľrod,, by potreboval hlbokú revíziu. Ten kto sa na to podujme má moju hlboku pokoru a obdiv.
Tentoraz nebudem zachádzať do bližšieho rozoberania foriem, typov či podľa Tolkena alebo Pilbeama / hoci maju podobný názor, ale v skratke si povieme typické úskalia pestovania marianiek. Tým som nemal na mysli päť cípu voňavú rastlinku , tvoriacu šišky…..Ako väčšina drakov sú to vyložene zimné / tým nie je myslené zimné oblečenie / rastliny. To znamená že hoci rastú v oblastiach či so zimmnými , ale aj letnými zrážkami, preferuju rast práve v týchto zimných mesiacoch. Je Mikuláš, ked toto píšem a blížia sa Vianoce. Už sa tešim ,lebo som si u Ježiška objednal pár pekných drakov so Španielska. To je všetko pekné , ale musíme žiť prinajmänšiom aspoň vo Francuzku ,alebo na Balkáne, pokiaľ nemáme v doklade ako občianstvo JAR, tak sa musíme len smutne pozerať na to, ako naše rastlinky zastavuju rast. Ešte južné Slovensko a Morava je na tom dobre a pokiaľ máme skleník, kde po cele dni svieti slnko / skoro nemožné / tak je to očeň dobrooo. Inak ich musime zasušiť , ale pokiaľ máme v zálohe z jedného druhu dosť rastlin tak môžme jednu vybranú bedničku sem tam poliať, ale aby stihol substrát vyschnúť min za dva , tri dni , /zase nemožné / lebo inak bednička poputuje na kompost. Ako substrát už výhradne aspoň pri mariankach použivam sopečný tuf, zmiešaný minerálnym štrkom s prímesou Lytovskej rašeliny. V samotnom tufe by rastliny chradli, hoci to niekto takto pestuje. Tu samozrejme treba potom hnojiť a toho sa ja bojím. Preto Lytovska rašelina, obsahuje stopove prvky hnojiva. Raz som hnojenim pozabíjal plno už dospelých rastlín. Niečo o umiestnení. Skúšal som aj letnenie po širákom, pri ktorom niektoré druhy veľmi prosperuju. Pri mariankach to , ale neodporúčam. Mám ich sice vonku ale pod prístreškom a v polotieni, ovieva ich ešte ventilátor a sú chránené v odpoludňajšich horúčavach čerešňou. Aj mne sa pod ňou dobre sedí , pri ovlažovaní sa nápojmi. V letných horúčavach nesmu dostať ani kvapku vody, ani presádzať . Vôbec sa s nimi netreba zaoberať ani ich vyberať, dokonca rozmnožovať oddelovanim hľuznatých korienkov. To až na jeseň, alebo skoro na jar, ked sa predlžia dni a je viac slniečka. Jedine kontrolujeme či náhodou nehnije stonka. V zime čo najvyšie , kde je najviacej svetla a tepla. Samozrejme aj v tomto veľrode sú výnimky.Ale o tom až na budúce.
Boris Bokotej, Baška 1114, bogo.bokotej@gmail.com

Adromischus marianiae antidorcatum

10. října 2019 v 15:17 | Bogo |  Adromischus
Sekcia č. 5 Longipedunculati časť 2. - Adromischus marianiae a jeho zaujimavé formy , stále problematické. Adromischus marianiae ,, antidorcatum,"
Von Poellnitz, Feddes´s Rep. Spec.nov. Regni veg 44 : 61 ( 1938 ); Cact. J. 7 : 18 - 19 ( 1938 ) ako Adromischus antidorcatum; Pilbeam, Nat. Cact. Succ. J 36(2) : 34 fig.2 ( 1981 ) ako A. marianae var. antidorcatum; Tolken, Bothalia 12: 391 ( 1978 ); Fl. Southem Afr. 14: 59 ( 1985 ) nesprávne ako ,, antidorcadum" a ako synonymne s A. marianiae var. immaculatus; Pilbeam, Mitchell, Cactus File 1(3): 28 ( 1991 )
Pre vysvetlenie ,,nesprávneho,, názvu ,,antidorcadum,, uvediem len to čo vysvetlil von Poellnitz, potom aj A. Mitchell v The Cactus Journal. Ide o miestnú slovnú hračku z mena antilopy v oblasti odkial pochádza /Springbok /. Latinský nazov tejto antilopy je Antidorcas marsupialis. No čo má spoločné s menovanou antilopou, to vedia iba domorodci. Žeby listy boli podobné jej rohám ?? Alebo opačne..
Marianky , ako ich voláme ľudovo medzi sebou, spôsobili už nemálo problémov. Nielen nám pestovateľom , ale aj na slovo vzatým botanikom. V mojom prípade trochu aj v nemenovanej pražskej hospode, ked sme spomínali s kámošom problémy s pestovaním ,,mariánky,, tak sme spozorovali úsmevy a súhlasne prikyvovanie hlavami štagmastov zmorených pivnym kvasom. Možna ale aj s niečm iným ?. Nakoniec sa to všetko vysvetlilo. Ja blbec, však slovo marianka je v čechach ponímaná trochu inak, ako náš sukulentný skvost. Je to skôr iný skvost, trochu povzbudzujúci myseľ a náladu a hlavne spôsobujúci problem so zákonom. To vlastne spôsobuje aj ten náš, lebo ked Vás s nim prichytia na letisku v Johanesburgu, tak ste stíhaný prinajmenšiom tak, ako ten pestovateľ marianky. Po slovensky - marišky. A to nie je celkom to iste…..
Tento typ ? forma?samostatny druh ?? Stále v tom nie je ustálený názor čo to je??? Ono, stále prevláda názor resp. hovorí sa o tom, že tieto rastliny sú možnou formou typu, ktorá sa vyvinula z neho. Myslím predchádzajucí článok kde si opisujeme A. marianiae typ z Clanwiliamsu a formy Adromischus alveolatus a možno aj Adromischus immaculatus / hoci táto forma inklinuje skôr k typu ! / sú tiež formy ,,antidorcatum,, hoci pochádzaju z iných lokalit, ale?? Všetké následujúce formy sa náchádzajú smerom hore na sever.. / podrobnejšie si to ale preberieme inde / keď získame viac poznatkov …..
Jeho opis udáva : stonka až 4 cm vysoká, časom rozvetvená. Listy 20 - 35 mm dlhe, 5 - 12mm široké, niekedy tak široké ako dlhe, vajcovito zahrotené alebo úzko pretianhuté, tiahlo kuželovité, ale trochu sploštené na vrchu, kde úzky žliabok, rozširujúci sa k vrcholu špičky, menej viditeľný na staších rastlinách a hlavne v kultúre. Listy na vrcholku špicate , niekedy tupé, občas zakrivené, špinavo zelené , kde prevažujú hnedavo červené až hnedé nepravideľné škvrny s voskovým povlakom, ktorý nie je ale vidieť na mnohých kultúrných rastlinách. Kvety nie sú v mne dostupnej literatúre popísané, ale sú vraj podobné typu len u mňa s dlhšiou a políhavou kvetnou stonkou / pozn. autora /. Ako typ je udávaná forma z juhu Springboku.
Táto nádherná zberateľská rarita , kvôli jej dlhým,farebným a trsovite rastúcim listom, vytvárajúc po rokoch nádherný trs ,ktorý sa podobá trochu na rastliny z okruhu Acslepiadace. Jej pestovanie je prinajmenšiom ak nie totožné s typovou rastlinou, priepustný minerálny substrát zo zálievkou v priaznivých podmienkach už v mesiacoch februar - máj aj ked ešte u nás ostatné sukulenty spia. V letných horúčavach zálievku obmedziť. Potrebuje primerané poloslnečné , vzdušné stanovište, najlepšie niekde pod zatienenou priesvitnou strieškou, ktorá ju chráni pred silnymi zrážkami, ako aj pred silným obedňajšim slnkom.
Boris Bokotej
Baška - Maša 1114, 040 16
bogo.bokotej@gmail.com
 


Sekcia č. 5 / 3 . Adromischus marianiae

2. srpna 2018 v 9:00 | Boris Bokotej |  Adromischus


Sekcia č. 5 Longipedunculati - Balamuta menom Adromischus Marianiae N.1.
/ Marloth / Berger. Nat. Pflanzenfam. Edo. 2, 18a: 416 v roku 1930 ; Marloth, Tran S Afr. Phil. Soc 18 : 47 ( 1907) ako Cotyledon marianae ; Schonland, Rec Albany Mus 3 : ( 1915 ) ako Cotyledon marianae. Nakoniec von Poellnitz ( 1940 ) ; Tolken , Bothalia ( 1978 ) ; Pilbeam ( 1981 ); Tolken Fl.Southem Afr. 14: 57 ( 1985 ) a Cactus File ( 1991 ) ako Adromischus marianae , ako aj dodnes ostalo. Dokonca jeho pôvodný pravopisný názov , ako ho popisovali,bol marianae. No nakoniec, to bolo nesprávne a správne je marianiae. Spôsobil to nesprávny pôvodný odpis popisu.



Tento nádherný dráčik , čo do farebnosti,tvarom listov a ich farebnosťou, patrí medzi skvosty v celom rode. Botanici a nielen oni, ale majú z neho ,,dobre,, pomotanú hlavu. Hoci sú aj iné druhy adromischusov, ktoré su svojou jedinečnosťou nádherné ostávajú verejnosťou, ale že úplne, nedocenené. Samozrejme, ako zákon pána Murpyho káže, tie najkrajšie sú aj najťažšie udržiavané v kultivácii. Vôbec nepatria do rúk začiatočníkom. Niekedy aj dlhoročným pestovateľom drakov, im zničoho nič uhynú a stane sa z nich len zapachájuca kôpka zhnitých listov , dosť špecifyckého zápachu. Nič ale tomu nenasvedčovalo deň , čo !! deň !! páru hodín, pred tým, žeby mu niečo bolo….Aj zakoreňovanie z lístka je niekedy veda. Niektoré druhy po vytvorení prvých korienkov zastanú, alebo začnu vytvárať zásobnú hľuzu a až potom novú rastlinku. Pokiaľ do vtedy vydržia. Niektore lístky nepustia korienky vôbec, alebo sa im uráči vytvoriť ich až niekedy po roku. Môj celkom prvý ,,mariak,, bol typický dlholistý, ako ho my nazývame Adromischus Clanwilliam , ktorý je aj považovaný, ako typová rastlina z okolia mesta Clanwilliam a Vrendalu. Rastie v priesmyku Pakhuis Pass. Existuje viacej týchto foriem s nádhernými, zvlnenými hranami okrajov nových listov. Jeho farba prechádza z modrozelenej cez červenú až po oranžovú. Osobne mám v zbierke zo 5 typov, ktoré mi nevýrabajú , žiadne ,,podstatné,, problemy pri kultivácii. V poslednom čase sa ale z Azie a USA objavujú zaujimavé buď kultivary, alebo čo je lepšie, nové zbery z Afriky.
Marlothov typový popis pochádza z rastliny s Cape, Clanwilliamsu / Marloth 3489 / . Vytvára hľuznate korene / čo je typický znak celeho druhu a je to možno aj jeden z mnohých dôvodov ich úhynu ?? / Z nich vyrastá kratučký , hrubý kmienik z ktorého rastú vláknite korienky. Listy sú hladké šedozelené pokryté tmavými červeno hnedými škvrnami, eliptického, vzácne kopijovitého tvaru 35 - 60 mm dlhé až 10 mm široké, tučné s mozoľnatým, okrajom smerom od stredu po špičku, niekedy ale prechádza cez celý list, hlavne na typovej rastline od Clanwillamu. Kvetenstvo je až 35 cm vysoké šedozelené zo silným peľom, plodne okvetne listky majú každy 1 - 3 kvety, koruna je slabo ružová až biela Vyhľadáva dosť tienisté miesta v priesmykoch v Pakhuis Passu, pod inými vyššími kríkmi. Smerom na východ k Uitspanskraal v údoli Biedow Valley, bol nájdený typ s nádherným modro zeleným listom. / Asi ho mám , len že bez lokality / Formy z Vredendalu sú síce podobné typovej rastline vzhľadom, ale mozolovitý okraj listu sa nešíri pod hornu polovicu listu. Zato formy okolo Klaweru sú zase podobné obidvom formam aj s Clanwilliamu aj z Vredendalu zo zrejmého dôvodu, lebo lokalita je medzi obidvoma náleziskami.
Celá polemika okolo tohto dračika a vôbec, celkového druhu, ako takého je veľmi problematická. Pokiaľ by sme sa mali orientovať podla p. Tolkena, tak on priradil k celemu druhu v tom čase ešte samostatné druhy ako Adromischus alveolatus, A. antidorcatum, A.blosianus, A.geyerii, A. hallii, A. herrei,A. kubusensis…čo je jednoduchšie, hoci ich vzhľad nie je vôbec tak jednoznačný ako napríklad u A. cooperi , alebo A. cristatus, lebo ich výskyt foriem sa čiastočne prekrýva a iba ony rastú z celej sekcie Longipedunculati na dolnom juhozápadnom pobrežnom cípe Namíbie a v západnom a severnom ,,Kapskom,, páse v JAR.
Formy rozširované pod menami A. marianiae ,,tangua,, a A. marianiae ,,little spheorid,, hoci sú nezameniteľné svojim vzhľadom, nie su považovane zatiaľ ani ako botanický taxon a ani ako kultivary. Tu je potrebné ešte hlbšie skúmanie. Myslím si že celý tento ,,veľrod,, by potreboval hlbokú revíziu. Ten kto sa na to podujme má moju hlboku pokoru a obdiv.
Tentoraz nebudem zachádzať do bližšieho rozoberania foriem, typov či podľa Tolkena alebo Pilbeama / hoci maju podobný názor, ale v skratke si povieme typické úskalia pestovania marianiek. Tým som nemal na mysli päť cípu voňavú rastlinku , tvoriacu šišky…..Ako väčšina drakov sú to vyložene zimné / tým nie je myslené zimné oblečenie / rastliny. To znamená že hoci rastú v oblastiach či so zimmnými , ale aj letnými zrážkami, preferuju rast práve v týchto zimných mesiacoch. Je Mikuláš, ked toto píšem a blížia sa Vianoce. Už sa tešim ,lebo som si u Ježiška objednal pár pekných drakov so Španielska. To je všetko pekné , ale musíme žiť prinajmänšiom aspoň vo Francuzku ,alebo na Balkáne, pokiaľ nemáme v doklade ako občianstvo JAR, tak sa musíme len smutne pozerať na to, ako naše rastlinky zastavuju rast. Ešte južné Slovensko a Morava je na tom dobre a pokiaľ máme skleník, kde po cele dni svieti slnko / skoro nemožné / tak je to očeň dobrooo. Inak ich musime zasušiť , ale pokiaľ máme v zálohe z jedného druhu dosť rastlin tak môžme jednu vybranú bedničku sem tam poliať, ale aby stihol substrát vyschnúť min za dva , tri dni , /zase nemožné / lebo inak bednička poputuje na kompost. Ako substrát už výhradne aspoň pri mariankach použivam sopečný tuf, zmiešaný minerálnym štrkom s prímesou Lytovskej rašeliny. V samotnom tufe by rastliny chradli, hoci to niekto takto pestuje. Tu samozrejme treba potom hnojiť a toho sa ja bojím. Preto Lytovska rašelina, obsahuje stopove prvky hnojiva. Raz som hnojenim pozabíjal plno už dospelých rastlín. Niečo o umiestnení. Skúšal som aj letnenie po širákom, pri ktorom niektoré druhy veľmi prosperuju. Pri mariankach to , ale neodporúčam. Mám ich sice vonku ale pod prístreškom a v polotieni, ovieva ich ešte ventilátor a sú chránené v odpoludňajšich horúčavach čerešňou. Aj mne sa pod ňou dobre sedí , pri ovlažovaní sa nápojmi. V letných horúčavach nesmu dostať ani kvapku vody, ani presádzať . Vôbec sa s nimi netreba zaoberať ani ich vyberať, dokonca rozmnožovať oddelovanim hľuznatých korienkov. To až na jeseň, alebo skoro na jar, ked sa predlžia dni a je viac slniečka. Jedine kontrolujeme či náhodou nehnije stonka. V zime čo najvyšie , kde je najviacej svetla a tepla. Samozrejme aj v tomto veľrode sú výnimky.Ale o tom až na budúce.
Boris Bokotej, Baška 1114, bogo.bokotej@gmail.com

Sekcia č. 5 / 2.Adromischus cooperi & Adromischus leucophyllus

5. října 2017 v 8:33 | Bogo Bokotej |  Adromischus
Neviem prečo ,ale najviac sa toho popíše / aspoň u mňa je to tak /, keď sú vonku hnusné, chladné a bezslnečné jesenné dni. Nie preto, žeby človek nemal robotu v skleníku, doma alebo inde...Ale asi fakt ostáva viac toho času na to písanie. Aj si oddýchnem, popritom, trochu od rodinného zhonu, nasadím slúchadla, pustím si dobrý rock, ťukám a ťukám. Sem tam kuknem do poznámok, lognem dačo , dačo vymažem , dačo opravím. Stane sa, že prestanem písať a idem sa do skleníka presvedčiť, že to, čo som načarbal je aj pravda. Dakedy aj je. Niekedy tam stvrdnem a spamätám sa až po hodine, keď mi zuby drkocú od zimy a ja sa pristihnem pri tom, ako čistím starších drakov od zaschnutých a chorých listov /odporúčam to robiť priebežne celý rok /. Aha?? Však mam rozpísanú vetu.... Ešte dobre že mám skleník hneď za barakom, lebo ako sa poznám , cestou by som ešte zopár iných vecí porobil v záhrade .... No už som dnu... Kde som to prestal???? Sekcia č. 5 Longipedunculati je zaujímavá hlavne v tom, že sú v nej druhy ,ktoré sú asi najviac rozšírené v zbierkach, hoci aj amatérskych pestovateľov ,ale na druhej strane obsahujú aj druhy ktoré, sú zase len u tzv. špecialistov. Jeden , ten viac rozšírený adromischus cristatus , sme si už opísali v minulom príspevku a ďalší je na rade. Ten najrozsiahlejší a podľa môjho skromného názoru na vec aj najzložitejší , či v pestovaní a rozdelení jeho variet je adromischus marianiae . Tak si ho nechajme na budúce. Myslím si, že to nebude vôbec ľahké.
Jedným z najviac pestovaných druhov z tejto sekcie v kultivácii je druh adromischus cooperi - ( Baker ) Berger, Nat. Pflanyenfam. Ed. 2, 18a:416 (1930); Baker in Saunders, Refug. Bot. T. 72 (1869);Uitewaal, Nat. Cact Succ. J. 4(2): 35 (1949) - ako A. feastivus ; 5(2): 29-30 (1950); Tolken, Bothalia 12 : 39 (1978); Fl. Southern Afr. 14 : 65 ( 1985 )
Synonymum Adromischus cooperi var. immaculata Schonland & Bacer fi.l, J.Bot. London 40:91 ( 1902 ) ; Adromischus pachylophus C.A. Smith Bothalia 3:633 ( 1939 ); A. feastivus C.A. Smith, Bothalia 3:633 ( 1939 ); A. cuneatus Von Poellnity, Feddes Rep. Spec. nov. Regni veg. 48:102 (1940)
Patril tu aj nesprávne Adromischus halesovensis , ale ten bol neskôr zaradený do sekcie č. 4 podľa kvetu . Hoci pri konzultacii s inými pestovateľmi padla aj myšlienka, že je to prírodný hybrid …/ pozn. autora /.na obr.
Vyskytuje sa v dosť vysokých nadmorských výškach, oblasti Graaf Reinet,Zuurberg a Queenstownu. Rastie v štrbinách skál južne orientovaných kopcov , niekedy aj v tieni inej vegetácie, všade okolo Grahamstownu až k Nieu Bethsda. Keďže sa jeho výskyt prelína aj s druhom Adromischus sphenophyllus ..niekde pri Graaff Reinet, presne na Valley of Desolation vznikol pekný hybrid , medzi oboma druhmi /CR 1500 / viď obr.
V minulom storočí sa pestovalo mnoho foriem no pomaly zanikali. Až pred nedávnom boli nájdené nové divoké formy /J. Lavranos, S. A. Hammer a P. Bruyns/. Tieto formy sú rozdielne hlavne tvarom a dĺžkou listov. V obidvoch prípadných menách / formách / A.feastivus a A. cooperi ide hlavne o rozdiely, kde u formy A. feastivus sú listy dlhšie a zužujú sa ku koncu , ktorý je na vrchu všelijako pokrútený a mozoľnatý, pričom základný typ A. cooperi ma listy hrubšie, kratšie zužujúce sa k stonke . Spoločným základným znakom je mozoľnatý a mierne zvlnený okraj hrubých listov 1 -5cm dlhých a 1,5 - 2cm širokých až sploštených. Ich zelený lesklý podklad epidermis s tmavo purpurovými škvrnami nepravidelne rozhodenými po celom liste je veľmi kontrastný. Kvety vyrastajú na 24 -40cm dlhej stonke a majú bledú korunu z jedno kvetnými plodnými listeňmi. Okvetne lístky sú ružové až červené smerom ku špici.
Tento druh je veľmi ľahko pestovateľný a v kultivácii sa bežne vyskytuje. Je skoro v každej zbierke, pre jeho nápadný škvrnitý vzor na svetlozelenom podklade , ktorý tak trochu pripomína zafarbenie prepeličieho vajíčka. No hlavne jeho novo popísané formy sú zaujímavé , pre nás špecialistov. Znáša aj sucho v dobe keď by už iný dráčik dávno zahynul, preto ho majú aj skalný kaktusári, ktorí v zime zalezú za svojimi pichľavými miláčikmi ako medvede do brlohu a nič nepolievajú. Naopak neškodí mu ani hojne polievanie v lete, keď iní draci spia. Nebyť tohto pekného, pestrého tlsťocha, mnoho pestovateľov by ani netušilo, že tento rod existuje.

Veľmi zaujímavá a vzácna je forma tzv. červená forma, ktorá sa nejakým zázrakom vyskytla. Kde?? , to mi nie je známe no asi z lístka, / dostal som ho od p. Jandu viď obr. / a vytvára úplne červeno-bordovú / bez škvŕn / nádhernú rastlinu . Postupom času som ale zistil, že tá potvora sa pomaly, doslova po rokoch, zase vracia ku pôvodnému škvrnitému zafarbenie. Na šťastie ale vytvára aj červené listy , ktoré treba osobitne a trpezlivo pestovať , aby sme udržali túto vzácnosť aj pre ďalšie generácie sukulentárov.
Ďalším zaujímavým druhom je Adromischus leucophyllus - Uiteawaal, Nat.Cact. Succ. J. 9: 58 - /1954/ ; Tolken, Bothalia 12 : 390 ( 1978 ); FL. Southern Afr. 14: 54 ( 1985 ); Bruyns, J. Bot. 58 (1) : 50- 55 (1992 )
Táto nádherná rastlina , nie je vôbec rozšírená v zbierkach a ani ponuka zo zahraničných záhradníctiev nie je veľká, skôr nulová. Charakteristický biely, múčnatý povlak listov radí tento skvost medzi vzácnosti ,,A drako - zbierok,,. Veľmi rýchlo sa množí opadavými listami , hoci trochu pomalšie rastie na rozdiel od predošlých druhov tejto sekcie.
Jeho popis udáva krátke vetvičky okolo 10cm. Rozvetvenie je pozvoľné a pomalé. Korienky vláknité. Listy vajcovité, skoro až okrúhle 20 -30 / 16 / mm dlhé a 15 - 20 / 35 / široké, strmo klinovité na špičke sploštené, celkovo listy sú tenké s výrazným mozoľnatým okrajom, ktorý je po celom obvode listu. Niekedy sa vyskytujú aj tmavo bordové škvrny, hlavne formy zo zberu pri Anysbergu . Celkovo sú ale dosť variabilné, trochu viac ako udáva jeho oficiálny popis. Formy z okolia Ladismth majú listy menšie ako 10mm a to ako v dĺžke aj šírke. Zbery od Montago Springs , rastú usadené hlboko vo skalných štrbinách, na priamom slnku a ich biely ,múčnatý povrch listov je mnohonásobne hrubší ako na iných, jeho príbuzných. Rastie blízko druhu A.maculatus a A.filicaulis ssp filicaulis s ktorými aj vytvára prírodné hybridy.
Súkvetie je bielo zelené s bielym peľom, vysoké 20 až 35cm. Jeho umiestnenie do sekcie 5 je oprávnené , hlavne podľa charakteristických vlastnosti detailov kvetu, / Tolkien / hoci na prvý pohľad na kvet, nás to môže zmiasť a zaradíme ho do Sekcie 3 Brevipedunculati . Koruna je trochu rozšírená ,biela alebo slaboružová s dosť dlhými okvetnými lístočkami, ktoré sú biele s ružovým stredovým pruhom.
Adromischus leucophyllus je udávaný v horách , ktoré sú medzi Robertson a Montagu . Nachádza sa aj v okolí Little Karoo , počnúc Bruyns v okolitých hrebeňoch najvyšších výšin. Tie sú pokryté metakvarcitom / metakvarcit je veľmi tvrdá hornina vyznačujúca sa stredným až vysokým stupňom metamorfózy, pozn. autora /. Rastú pozdĺž celej výšiny Wittebergskej série z Touwsriver až po Lainsburg, vrátane jeho východného smeru po Gamka Poort / Bosluiskloof /.
Tak prvá a najľahšia polovica Sekcie 5 Longipedunculati by aj bola za nami. Čaká ma asi najťažšia časť celej tejto ,,Päťlogie,, o mojich obľúbených Adračikoch a to druh Adromischus subviridis a hlavne zložitý Adromischus marianiae ,ale to si nechám na ešte dlhšie zimné večerné vysedávanie pri klávesnici ..bye

Boris Bokotej , Baška 1114 , 040 16 ,Slovensko


Adromischus - Sekcia 5, 1 časť

22. ledna 2017 v 13:01 | Bogo |  Adromischus
Sekcia č.5 časť 1.
Zase je pochmúrny jesenný deň a človek ,,sukulentár,, nevie čo so sebou. Človek ,,sukulentársky,, nie je odvodený od gréckeho slova suculus - šťavnatý, ale je to človek , tak trochu priklepnutý po hlavičke. Nie obrazne , ale skutočne má v hlave len rastliny , ktoré majú v sebe šťavu, / niekedy ho má v sebe tak trochu aj on /, ale v inej podobe. Všetky kanvice s vodou radšej poskrýval, aby ho nenapadlo niečo popolievať. Ostávajú len výnimočne rozprašovače na výsev a na tzv. teplé veci / rastliny z oblasti kde je výnimočne stále teplo /. Pokiaľ ste ale na tom so slnkom tak biedne ako ja , tak ani to neodporúčam. Hlavne A - draci / pre neinformovaného málo priklepnutého čitateľa je to sukulentná rastlinka žijúca v Južnej Afrike z rodu Adromischus / a o ňom je tento príspevok... Tak títo A draci, by rástli ako draky a tak chúďatka len mlčky trpia suchom a hladom. Vlhké sú jedine lístky, ktoré prišli práve z Afriky v balíku a ktoré tisnú von korienky na servítkach, pekne označené štítkami s lokalitou a zberovými číslami. Pevne verím že celu tácku s nimi , zase nezhodím dole a všetko zase nebudem musieť prácne pofotiť a označovať na novo. Mokrý je aj výsev maličkých dráčikov, ktorý som po poslednom fiasku zase zorganizoval. Ale prežili to, hoci boli vysypané na zem. Ja som sa musel zmeniť na Popolušku a prácne / boli vo veľkosti asi špendlíkovej hlavičky / som ich pozbieral a oddelil od iných zrniečok substrátu a iného bordelu. Po opatrnom a opätovnom zasadení pekne rastú v pohode. Tak, toto som písal asi ešte minulú jeseň a ani som nestihol počas zimy a následného leta, vôbec nič dopísať. Nevyhováram sa , fakt ani ťuk. No a zase je tu pochmúrna jeseň a všetko sa opakuje.....S tým rozdielom že vyššie spomenutý výsev drakov prosperuje a semenáče radostne rastu do krásy . V akú, to vedia len ony a my to zhodnotíme a uvidíme až po čase. Počas tohto leta som so svojimi chybami / prudké slnko a následne popálenie / pozabíjal dosť vzácnych foriem drakov, samozrejme ako inak , ako z okruhu - a.marianiae. Ale to by som musel byť neomylný tvor a ja som len človek a ten je tvor omylný. Horšie sú na tom chúdence rastlinky , tie na to zaplatia svojim životom. Prešlo leto a preživšie dráčiky som zazimoval . Samozrejme u nás zima prichádza práve v čase , keď by chceli čo najviac rásť. Tak sú umiestnené na čo najsvetlejšom mieste v skleníku a ovievane ventilátorom. Preventívne som ich postriekal aj prípravkom , ktorý sa mi najviac osvedčil / Dithane / . Ono v zime na nich číhajú , okrem hlodavcov aj všelijaké patogénne huby a iná chamraď im podobná. Po zazimovaní a malej oprave skleníka sa už môžem konečne aj trochu povenovať poslednej sekcii a to tej najnáročnejšej . Náročnej či už druhmi v nej , alebo ich správnymi popismi. Sekcia č. 5 Longipedunculati - von Poellnitz, Fedde´s Rep.Spec. nov. Regniveg. 48 : 89 , 95 (1940 );Tolken ,Bothalia 12 : 389 ( 1978); obsahuje druhy, najviac rozšírené v zbierkach po celom svete.
Jedným z najrozšírenejšich a ľahko pestovateľným aj pre začiatočníkov je Adromischus cristatus - ( Haworth ) Lamaiere, Jard. Fleur. 2 Misc.60 ( 1852 ); Haworth, Phil.Mag. 274 (1827) / ako cotyledon;von Poellnity, Feddes Rep. Spec. nov Regni veg. 49:60 (1940); J.R Brown, Cact. Succ. J. (US)19(6) : 92 ( 1947 ) ; Tolken, Bothalia 12:390 (1978); Fl. Southern Afr. !$:55 ( 1985 )

Tento druh je okamžite rozpoznateľný medzi ostatnými adrami ,svojími koncami listov, ktoré sú kučeravo zvlnené, ako cesto na pirohy …. Jeho typickým znakom je množstvo tenkých ryšavo - hnedých vzdušných korienkov. Tento znak , ale chýba u variety zeyheri . V rámci druhu je dosť premenlivý aj so starými a neplatnými menami foriem , ktoré sú už roky pestované v zbierkach . Mená začínajúce ako napr. poelnitzianus , nussbaumerianus či kesselringianus asi každý pozná. Aj keď Tolken tieto mená priradil ako synonymá k variete clavifolius táto línia medzi typom a varietou je usporiadaná dosť voľne . V poslednej dobe som získal , toľko foriem až ma samého prekvapuje ich rozmanitosť , hlavne v tvare a vyfarbení listov . Tento materiál ale pochádza od viacerých zberateľov, ktorí vlastne ešte viac rozširujú spektrum foriem v danom druhu ako je vôbec potvrdené. Takto podľa neho a aj podľa mňa celkom správne, následné variety , ktoré budem predstavovať, sú vedené pod týmto druhom. A keď aj ich geografická izolovanosť je zrejmá , nie je ešte dôkazom nového druhu. Zastával názor súvisiacich zmien medzi varietami. V tejto sekcii , to ale asi bude aj pravidlom. Ale nepredbehujme.
Ako prvú variantu si predstavíme adromischus cristatus var. cristatus. Popis typového druhu - stonka, 2 - 4 cm dlhá , často vetviaca sa s hustými vzdušnými korienkami. Listy široké , trojuholníkovité , širšie ku vrcholu s obvykle s kučeravým a vyvýšeným ,tvrdým okrajom 2 - 4 cm dlhé a 1 - 1,5 cm široké. Epidermis chlpatá pokrytá niekedy krátkymi lepkavými chĺpkami. Kvetenstvo je od 15 - 25 cm vysoké bielo strieborné s jedným až dvoma kvietkami , posiatymi plodnými listeňmi. Koruna svetlo zelená , krytá tučnými kvetmi, kvetne lupene sú bledo žlté často do ružova. Aj keď je to ľahko pestovateľná forma s ľahko zakoreňujúcimi listami, potrebuje dosť veľa času aby sa ukázala v plnej kráse, keď dorastie na peknú rozvetvenú rastlinu s vysokým kmienkom , ktorý sa stráca v záplave vzdušných korienkov.
Rastliny zbierané vo Valey of Desolation , Graaf Reinet, Van Jaarsveldom mali malé a krátke listy do 1cm dlhé . Podobná populácia tiež rastie v Mistkraal, blízko Patensie / SH 1902 /, v Nuwekloof Pass / DT 4894 / v Uniondaleport / DT 5838 / a v Cradock / DT 5863 /. Forma či varieta je udávaná ako široko rozšírená medzi Port Elizabeth, Graaf Reinet a Uniondale. Nachádza sa v skalných stráňach v plytkých pôdach na skalách, hlavne v miestach kde sa vyskytuje častá hmla.
Adromischus cristatus v. clavifolius . Tiež ako a. poellnitzianus , a.nussbaumerianus, a.kesselringianus / všetko synonymá / Je to inak veľmi nenápadná varieta a dosť ťažko odlíšiteľná od základného typu . Tu sa natíska otázka, ktorý je vlastne základný druh, alebo základná forma???. Podľa toho z akej stránky to zohľadníme. Keď vezmeme do úvahy fakt, že forma var. cristatus a jeho variety sú najviac rozšírené , či na náleziskách ako aj v zbierkach, tak asi táto. No a varieta clavifolius má asi maximálne tri formy , ktoré sú rozšírené v zbierkach. Inak to asi ani nie je ani v prírode. Pre nedostatok materiálu je veľmi sporné či je to samostatná varieta. Podľa Tolkena, skoro všetok materiál , ktorý sem priraďuje, patrí skôr k základnému druhu. Tu nebudem veľa mudrovať ani ja... V jeho popise sú stonky dlhé od 2 - 4 cm / v kultivácii niektoré rastliny vytvárajú stonku aj 10cm s rozvetvenou korunou/ , pokryté vzdušnými korienkami a listami užšími ako u typu a veľmi variabilné, trojuholníkovité až kopijovité, širšie ku vrcholu , kde mozoľnatý okraj je stlačený a zvlnený, až kučeravý ako pri základnom druhu. Kvety sú podobné typu. Výskyt udáva medzi Alexandria Grahamstown a East London , kde rastie v plytkých pôdach na skalnatých bralách.
Ďalšia varieta je var. schonlandii . Túto varietu som si veľmi obľúbil, pre jej typické listy, ktoré ju zreteľne odlišujú od iných cristatusiek. V kultúre je dosť dlho na to aby sa udomácnila, skoro v každej aj keď menšej ,,adros zbierke,,. Má veľmi úzku stopku listu, ktorý je celý lepkavý, ochlpený pri stopke a rastie skôr ako bylina a nie ako kríček. Preto treba veľmi opatrne postupovať pri presádzaní a aj pri rozmnožovaní lístkami , ktoré musíme veľmi opatrne odlúpnuť od stonky, aby sme nepoškodili veľmi dlhu stopku. Niekedy nás ochlpenie stopky nesprávne navnadí na okamžite zasunutie do substrátu , lebo si myslíme nesprávne, že ide o korienky . To však, ale nemusí skončiť dobre. Rastlinke sa najviac páči, keď je skoro zasypaná v zrnkách piesku , čo sa zase nemusí páčiť nám...
Popis udáva stonky 2 - 3 cm vysoké , niekedy rozvetvené, pokryte vzdušnými korienkami . Listy zelené , 3,5cm dlhé ,1cm hrubé ,kuželkovité, najširšie v strede , zužujúce sa smerom k špičke , kde sú v spodnej časti vyduté, špička inklinuje k zakriveniu dovnútra , so štíhlym, tmavo zeleným okrajom na vrchnej hrane listu. Pri konci stopky ochlpené. Kvety, ako aj kvetenstvo má žľaznaté chĺpky . Aj keď TOLKEN udáva v popise, ako veľmi ľahko opadavé listy , v kultúre to veľmi nie je badateľné, ba skôr opak je pravdou. Niekedy ich rastlina vôbec nemieni pustiť. Oblasť v ktorej sa najčastejšie vyskytuje udáva Bavianskloof a Langkloof na západ od Humansdorp, na chránených a zatienených skalnatých svahoch. Sám mám v zbierke asi 4 formy, z ktorých jedna označovaná ako ´Indian Club´ - / pôvod , alebo lokalitu som doteraz nezistil / je veľmi efektne vyfarbená, hlavne keď je celý rok na slniečku s primeranou zálievkou. Inak sa zmení na nepeknú zelenú obludu...
Ako poslednú v tomto príspevku o cristatuskách si predstavíme varietu var.zeyheri. Veľmi zaujímavá a nenáročná forma aj v kultúre . Je známa iba od Tolkena z typovej kolekcie. Popis udáva stonku dlhú 4 - 8 cm ,bez typických vzdušných korienkov. Svetlo zelené listy sú široké ,trojuholníkovité ,bez lepkavých chĺpkov, ako u variety schonlandii, s mozoľnatým okrajom , ktorý je niekedy zvlnený. Kvety sú podobné predchádzajúcej forme s glandulárnimi chĺpkami.
Posledné zbery, zbierané Ernestom van Jaarsveldom / EvJ 7720 / pri Geelhoutbos Kloof v Koukabergu, boli až 250 km východne vzdialené od typovej lokality. Van Jaarsveld má tak tiež zbery tejto variety z Koukabergu a Bavianskloof / EvJ 1107, EvJ 11201 / .
Na počudovanie s a našli podobné rastliny v južnom Natalu pri Oribi Gorge / David Cumming 336 = ISI 96 - 18 a EvJ 10464 /. Keď si pozrieme lepšie mapu, je to dosť veľká vzdialenosť severozápadne od tejto, ale aj od ostatných variet tohto druhu.
Typová varieta je udávaná zo zberu v Kenko River , východne Buffeljagds River a v poslednej dobe aj z vyššie uvedených lokalít. Terajšie prieskumy typovej lokality Kenko River / teraz sa nazýva Kinko River / pri Swellendamu ale neobjavili na poľnohospodárskej pôde žiadny Adromischus !!! Tak sa zdá že táto oblasť bola možno nesprávne určená. Hoci po 100 rokoch je dosť možné , že domorodá poľnohospodárska činnosť mohla výrazne zapríčiniť aj to, že táto varieta tam neprospievala a premiestnila svoje bytie inde. Ale to vie už len vyššia moc...

Touto varietou ukončíme druh a. cristatus , z tejto dosť široko rozvetvenej sekcie, nad ktorou budem musieť stráviť viac dní či nocí. Sú 3 hodiny ráno a marcové nebo sa čoskoro začne rozjasnievať , keď ja budem zaspávať s myšlienkou, že sa skláňam nad novým druhom adromischusu bogoensis , niekde v Little Karoo ...a spať ...lebo ja už idem, tak dobrú noc.

Pleiospilos alebo úlomok žuly....

16. srpna 2016 v 12:20 | Bogo |  Čo je to sukulent?
Pleiospilos - živý kamienok , alebo úlomok žuly?


Písal sa rok ,tak okolo 1994 a pri začiatkoch mojej, zatiaľ najväčšej záľuby - pestovaniu sukulentných rastlín , ak nepočítam moju rodinu a hudbu , pri vyslovení mien ako ,mesemb ,živý kameň, lithops alebo pleiospilos to so mnou vôbec nemávalo. Ani v klube sa toho veľa o afrických sukulentných skvostoch veľa nenarozprávalo. Pre kaktusárskych kolegoch to bola iba zelenina, alebo šalát... Tak sme sa my zeleninári , ktorých je asi všade na Slovensku v kaktusárskych kluboch pomenej, veľmi zaradovali keď klub pozval na prednášku teraz už bohužiaľ nebohého p. Petra Pavelku seniora , ktorý sa práve vrátil z Kanárskych ostrovov. Popri tej nádhere ktorá sa premietala na stenu a záplave neznámych mien rastlín v prednáške pri ktorej sme sem tam zabudli zavrieť ústa , nás čakalo prekvapenie v podobe pravých a skutočných rastlín , ktoré boli pekne poukladané na stole a čakali na svojich budúcich majiteľov. V tej dobe sme mali naše schôdze v Dome pionierov / terajšie konzervatórium / kde nebolo až toľko svetla a tak sme si ich najprv nevšimli... Po skončení prednášky sme prišli bližšie a z otvorenými ústami sme civeli na ne a nevedeli sme si vybrať. Medzi lithopsami , ktoré som už ako tak poznal z fotiek , bol aj taký čudný kus kameňa či žuly. Taký zošúverený plný bodiek, ako keby ani nežil. Od p. Pavelku som sa dozvedel že to je normálny stav v zimnom období. ,,On jenom spí,,.veselo nám vravel.
Samozrejme že som si ho /okrem iných rastlín a semien/ hneď aj kúpil. Nedočkavo som čakal kým skončí schôdza , ktorá končí už tradičnou tombolou rastlín. Ako vždy som nič nevyhral, tak som sa ponáhľal aj pokladmi domov.
Doma som pleispilosy položil medzi euphorbie na okennú parapetu, kde som mal vytvorený mini skleniček ,,sukulentársky,,. Býval som vtedy v paneláku a ostatné kaktusy a iné sukulenty som mal na chate v temperovanej miestnosti, kde boli aj lithopsy. Vtedy som ešte bohužiaľ nevedel čo som si kúpil , tak som milé pleiospilosy veselo polieval aj s euphorbiami. Písal sa mesiac december. Rastlinky sa napili a boli prekrásne..... no nie dlho!!! Za pár dni sa prekrásne zeleno sivé kúsky žuly premenili na spľasnutú špongiu, aby sa vzápätí roztiekli ako stará uhorka zabudnutá na záhone cez zimu. Nešťastný som dával za vinu kvalite vody, substrátu niekedy bola na vine aj chúďa manželka , hmmm ešte šťastie že ona túto literatúru nečíta... V tom to čase prekrásneho komunizmu sme o internete mohli len snívať a kaktusárska literatúra bola na tom poslabšie . V kníhkupectvách len krútili nechápavo hlavou čo od nich chcem a aj knihy ktoré vychádzali v Čechách u nás neboli tak bežné hoci sme boli federácia...len časopisy sa odoberali aj to len v kluboch. Pokiaľ som získal akú takú literatúru o juhoafrických sukulentoch , to neboli prvé ani posledné rastlinky, ktoré skončili smutne na sídliskovom smetisku. Ale jedno!! ma hreje na srdiečku sukulentárskom . Vôbec prvé lithopsy čo som mal a to práve od p. Pavelku z prednášky l.lesliei sú stále na žive /obr. č 1/
Vrátim sa kúsok naspäť v čase na spomínanú prednášku . Zaujala ma na toľko až som sa zblížil s p. Pavelkom cez objednávky semien telefonicky tak, že som ho navštívil v jeho byte a skleníku na okraji Příbrami Na toto mestečko som mal aj trochu iné spomienky , keď som tam dávno ako chlapec pracoval ....Bolo to pre mňa akoby som vstúpil do rozprávkovej /sukulentnej / krajiny a cítil som sa ako,, Alenka v ríši divov,,...Všade okolo mňa boli sukulenty z Južnej Afriky a prevládali samozrejme lithopsy a iné mesemb....
Veľa mojich zbierkových rastlín pochádza z výletov do tohto malého ale neskutočne plného skleníka sukulentných rastlín z celého sveta. Spoznával som tam pri káve a pohosteniach , ktoré mi poskytovala pani Pavelková , veľa z pestovania týchto afrických zvláštnosti. Sledoval som ako p. Pavelka omladol priamo pred mojimi očami pri rozprávaní a premietaní videa z jeho nespočetných potulkách po africkej skalnatej pustej krajine. V tom to čase vychádzal aj časopis Astridia ktorého spoluautormi bol hlavne jeho syn Mgr. Peter Pavelka , p. ing Podešva , PhDr Dráb a p. Bunček. Bol to ročníkový časopis ktorý už po 3 čísle bohužiaľ zanikol ako aj Združenie pestovateľov mesemb , ktoré so postupom času združilo do Spolku pestovateľov sukulentov , ktoré chvála bohu funguje do dnes a aj bude!!! Viď Honzíku ???!!!!
Rod pleiospilos vytvoril N. E. Brown roku 1920 /?/ z gréckeho pleios = plný a spilos = bodiek čo vyjadruje vzhľad šedo zelených listov pokrytých bielymi bodkami a zahrnul do neho druhy ktoré dnes zaraďujeme do dvoch rodov Pleiospilos a Tanguana H. E. K. Hartm & Liede .Pri tomto rozdelení zanikol veľký rod Mesembryanthemum L. a vzápätí aj rod Puntillaria N. E. Brown. / dnes ako podrod /
Areál výskytu zahrňuje skoro celu oblasť nazývanú Karoo centrálne okolo Willowmore, Graff - Reinet, Aberdeen a Jansenville. Rastliny vyhľadávajú bridlicové podklady / P. bolusii,nelii, simulans / alebo sú na slnečných svahoch malých kopcov , kde pôsobením slnečného žiarenia chýba iná vegetácia / compactus /
Tvarovo môžeme rozdeliť pleispiosy hlavne podľa počtu listov a to na skupinu , ktorá vytvára jeden pár listov /P.bolusii,nelii,simulans / a na skupinu, ktorá vytvára trsy /compactus / a má kýlovo pretiahnuté listy na vrchu ploché. Samozrejme podľa skúsenosti viem že pri nesprávnom pestovaní a prebytku živín a vody tento rozdiel nebude markantný.....
Kvety sa objavujú na konci leta a na jeseň a niektoré voňajú.V prírode sa môžu vyskytnúť aj jedince s viacerými kvetmi ktoré vyrastajú z jedného vrcholu. Výnimku tu tvorí P.nelii ktorý jediný kvitne na jar a zárodok kvetu vytvára cez zimu a celkovo je to najkrajšie sfarbený kvet . Pri forme rubra má krásne purpurové kvety.
Pestovanie nie je problematické, pokiaľ vieme dodržiavať ich suché a rastové periódy. To znamená polievať od apríla do októbra, samozrejme treba prihliadať na momentálne svetelné podmienky ktoré, sú všade iné. Rastliny sú pomerne dosť adaptované na naše ročné obdobia tak ,že sa môžu pestovať spolu s lithopsami. Ako substrát použijeme priepustný štrkovo- pieskový a hlbšie nádoby, aby rastliny netrpeli pri letných horúčavách. V plytkých nádobách veľmi skoro preschne substrát čo vadí rastlinám, ktoré potom stagnujú. Pri častom polievaní vznikajú, hlavne na druhoch / bolusii a nelii / nežiaduce viac liste rastliny ,ktoré nie sú pekné. Pri P. compactus to až tak nevadí, lebo ten vytvára trsy, ktoré môžu dosiahnuť dĺžku až 30 cm . Je to vlastne len estetická chyba , ktorá sa postupne sama odstráni a nevadí tak ako u lithopsov. Nevyhovuje im tmavé a vlhké prostredie kde môžu zahnívať. Po zime ich treba prezrieť, lebo ich obľubuje tzv. ,,červený pavúčik,, a vytvára nepekné hnedé škvrny na listoch.
No a sme pri zimovaní. Zimujeme ich spolu s ostatnými mesemb v suchom a svetelnom prostredí, úplne bez vody.
Teplota sa môže pohybovať medzi 4 - 12 ° C .Pokiaľ máme vykurovaný a svetlý skleník s teplotou nad 15 °C môžeme sem tam poliať ale stále až po celkovo preschnutom substráte , lebo sa môže stať že pri výpadku elektriny nám teplota klesne a rastlinky môžu uhynúť. To sa stalo mne , /ale na šťastie ja vôbec nepolievam/ a zrazu som mal v skleníku asi - 5 a niekde aj - 10°C .Pleispilosy ale aj iné rastliny boli celkom zamrznuté. Veľa rastlín ,hlavne euphorbie a crassulky potom odišli pá , no pleiospilosy a lithopsy - tie nie. Tie pekne rozmrzli a pokračovali vo vegetovaní u mňa v pohode ďalej , no veľa mesemb a boli to hlavne cheiridopsisy ale aj kríčkové lampranthusy a iné odišli...Tu je podstatne to , aby bol substrát ale aj celá rastlina bez vody čo napomáha prežitiu extrémne nízkych teplôt. Tak že o pestovaní na skalke u nás ani nerozmýšľajte.....
Rozmnožovanie je pri osvojení si základných poznatkov celkom jednoduché, len získanie semien z toboliek je trocha zložitejšie ako u iných mesemb. Plodová tobolka sa síce po navlhčení roztvorí , ale semena sa samovoľne neuvoľnia. Treba ich mechanický napr. tvrdým štetcom alebo starou zubnou kefkou vybrať. Stačí aj v ruke rozmrviť celý mokrý plod a semená potom na sitku vysušiť. Semena klíčia veľmi dobre skoro na všetkých druhoch substrátov a semenáče rýchlo rastú . Pikírovať ich môžeme už aj v prvom roku, záleží na veľkosti a kondícii semenáčikov. Presádzame ich do hlbších kvetináčov aby mali dostatok priestoru na vývoj korienkov.
Ich príbuzným druhom Tanguna sa v zbierkach až tak dobre nedarí. Sú chúlostivé na premokrenie a na nedostatok svetla a sú aj maličké v porovnaní s rodom Pleiospilos . Ich rozdiel spočíva v menšom tele a pokožka listov neobsahuje toľko buniek obsahujúcich tanín ako príbuzné Pleispilosy . Aj tobolky a semená sú menšie -hladké a svetlé , na rozdiel od tmavo hnedých veľkých semien pleiospilosov.
Celkovo sú rastliny rodu Pleiospilos v zbierkach dobre pestovateľné a nevyžadujú až takú starostlivosť, ako ich susedia lithopsy a znášajú aj pestovateľské prechmaty , samozrejme nie až také, akých som sa nechtiac dopustil ja a opisujem ich na začiatku tohto článku. Ja sa len modlím , aby bolo čo najviac pestovateľov a zanietencov , ktorí budú pestovať tento skvost........
Bokotej Boris Mlynky 114

04412 Nižny Klátov

Rod Adromischus - súhrn

15. srpna 2016 v 15:05 | Bogo |  Adromischus
Rod Adromischus - ako na to podľa Boga....
Pri prečítaní si nového špeciálu časopisu Adenium o ostrove Tenerife od p. O .Melichara , môžem len a len tlieskať . Tlieskať jemu a redakcii, že nám ho takto krásne priblížili. Tak, v teple obývačky ,alebo v posteli, poniektorí tiež čítajú aj inde ...... / patrím k nim / sme sa dostali tam, kam sa niektorým nepodarí bohužiaľ inak dostať. Tak, ako aj v mojom prípade. Dvakrát som bol vychystaný na výlet do vysnívanej Južnej Afriky. Lenže vychystať sa a aj ísť, sú dve. Bohužiaľ, alebo chválabohu?? dostal som sa aspoň na Britské Ostrovy. To je pre našu generáciu, čo bola roky za ostnáčom , tiež že ,,dajaká,, výhra. Prostriedky odložené na cestu sa rozkotúľali resp. niekde zmizli ,doteraz sme na to s manželkou neprišli , kam??? Však je nám tu v srdci Európy taak dobre. Do Afriky som nechcel isť hľadať diamanty, hoci by sa mi zišli na nový skleník ,ale za niečím iným, čo je pre ,,normálnych,, ľudí, nepochopiteľné. Pozrieť si na vlastné oči a ruky / pssssst /, kde rastú, iné diamanty. Diamanty v sukulentárskej skupine, tiež ,,normálnych,, ľudí a to diamanty, medzi botanikmi tiež nazývanými, sukulenty. Myslím, že čitateľom tohto časopisu netreba vysvetľovať, čo je to sukulent. Veľmi častá otázka, ktorej čelím u tej druhej skupinke ,,normálnych,, ľudí. V určitých častiach vysnívanej krajiny v časti južnej pologule, na najstaršom kontinente zvanom Afrika, rastú nádherne rastliny , patriace do čeľade crasulaceae ,druhovo nazývané adromischus. Zaťažovať vás vysvetľovaním, čo znamená meno adromischus ,prenechávam ,,ujovi,, Googlovi. Ten vie všetko. Niekedy aj to, čo neexistuje. Ale , aby som neublížil postarším generáciám , ktorí nevlastnia uja Googleho a podobné vymoženosti, ako je internet tak to v skratke vysvetlím. Z gréckeho adros - silno narastený a mischos - kvetná stonka, no a toto všetko botanici pospájali a vznikol rod Adromischus, Nebudem sa tu rozpisovať, ako a kedy a kto ho vytvoril, no bolo to ešte v 18. Storočí, / 1852 / pričom dovtedy bol pričlenený do širokého rodu Cotyledon. Potom sa všetci zhodli, že to bude rod Adromischus. Chvála pánu, hoci tieto dva rody sú si prinajmenšom príbuzné. Pripomínam, že tu ešte patrí rod Tylecodon. Tieto tri druhy sú podobné ,ale nikdy ešte nevytvorili medzidruhové hybridy, hoci sa ich výskyt prekrýval, alebo rástli blízko seba. Pritom sú v prírode známe medzidruhové hybridy, prinajmenšom skoro v každom rode. Tu nie. Pre tých čitateľov , dychtivých po detailoch toľko. Tylecodon - listy opadavé s pretiahnutou bunkovou epidermis , zvlnene listové sedlá. Cotyledon - listy vytrvale s bunkami rovnakým priemerom ,listové sedlo priame. Protistojné listy ,alebo v špirálach po 3, petály nespojené po celej dĺžke kvetnej trubky a nektárium v tvare pohárika / nie slivovice /. Adromischus - listy špirálovito postavené / niekedy to vidieť až keď sa rastlina vytiahne, nedostatkom svetla / petaly spojené po celej dĺžke kv. trubky, nektárium diskovitého tvaru. Je to jasné každému???? Nie?? Ani mne to nebolo hneď. Pochopil som to, až keď som si položil vedľa seba rastlinu z každého rodu. Dohodneme sa tak, že budeme podľa p. Helmuta Tolkena , ktorý sa rozhodol ich rozdeliť rod podľa kvetu, rozlišovať 5 skupín, alebo sekcii. Ako chcete. Sú to , sekcia 1. ADROMISCHUS, druhy - A. alstonii, A . bicolor, A. filicaulis aj ssp marlothii, A. hemisphaericus, A.liebenbergii, A. montium - klinghardtii, A. ranianus, A. subdistichus, / tento posledný bol pridaný len nedávno. / Charakteristické pre túto sekciu je, že kvet má široké okvetne listene ,zahnuté ku kvetnej trubke , a vyčnievajúce peľové tyčinky. Okvetnú trubku skoro kolmo položenú na stonke
Sekcie č. 2. - BOREALI , druhy - A. schuldtianus / aj ssp. juttae /, A. trigynus, A. umbraticola / aj ssp. ramosus. Táto sekcia má kvet podobný ako prvá s vyčnievajúcimi peľovými tyčinkami, len trochu odlišnou kv. trubkou , ktorá je ryhovaná a inak postavená na kvetnej stonke.
Sekcia č. 3. - BREVIPEDUNCULATI , druhy - A.caryophyllaceus, A. diabolicus, A. falax, A. humillis, A.nanus, A.phillipsiae.
Sekcia č. 4. - INCISILOBATI, druhy - A. inamoenus, A. mamillaris, A. maculatus, A.maximus, A. sphenphyllus,A. triflorus.
Sekcia č.5. - LONGIPEDUNCULATI, druhy - A. Cooperi, A. cristatus aj s varietami schonlandii, v. zeyheri, A. leucophyllus, A. marianiae , A. subviridis.

Myslím, že takto je to celkom pekne a zrozumiteľne usporiadané. Ale, prax nám ukáže niečo úplne iné. To pochopíte, až budete mať , zrazu v skleníku zo 500 foriem , ktoré sa tam nazbierali ani som sa nenazdal. Niektoré s pôvodom tj. lokalitou, číslom, poprípade skratkou zberateľa. No niektoré bez menne len s otáznikom, alebo označene približnou sekciou, určené podľa kvetu. No a tu to potom začína. Spletitá cesta, diskusii a návrhov cez internet s kolegami ,skoro z celého sveta. Čo to môže byť za druh. Existujú už aj prírodne hybridy, ale aj z kultúry, tak tam je to veľmi ťažké. Dokonca máme jednu rastlinu ,ktorá koluje, už skoro u každého z nás , ale nie sme si istí z jej zaradením.
Čo sa týka pestovania týchto rastlín, platí tu pravidlo, málo je viac. V prírode rastú v rozdielnych pôdnych typoch, ktoré pozostávajú a vznikli z bridlice, pieskovca, žuly a z metakvarcitu. Myslím si ale , že tento poznatok nie je pre nás až takou príčinou na vrásky. Sú to prispôsobivé rastliny a postačí im priepustná štrkovitá zemina s trochou rašeliny. Teraz dokonca dostať sopečný tuf, hoci nie každá frakcia je vyhovujúca. Osobne uprednostňujem sopečnú naplavenú drobnú guľkovitú zmes, ktorú zbieram v zátoke na jazere Šírava. Je ľahká, udržuje vodu a má vlastnosti ponúkanej sopečnej zmesi v obchodoch. Pridávam k tomu trošičku lesnej hrabanky z borovíc a bukov, poprípade primiešam štrk.
Hoci adrá rastu v obidvoch zrážkových oblastiach ,v zime nezalievam / to ale len kvôli tomu, že počas dvoch mesiacov nemám vôbec slnko v skleníku, tak že u niekoho to môže byť úplne inak. Trochu vlhka potrebujú aj v zime, hlavne tie druhy , ktoré pochádzajú z oblasti so zimnými zrážkami. Najhoršie sú na tom zakorenené listy , ktoré dostanem napríklad v zime a začínajú rásť nove rastlinky. Tie potrebujú svetlo a zálievku. Ešteže mám voľné horné izby v dome. Inak adromischusy majú rady zálievku po celý rok , len pozor na trvalé zamokrenie, hlavne pre druhy s hľuznatými koreňmi. / schuldtianus, marianiae a pod. / Vedia sa premeniť z krásnej rastliny za pár dni na mokvajúcu ,smradľavú brečku. Pokiaľ nestihneme zachrániť vrchné lístky, tak sa môžeme rozlúčiť s daným druhom. Samozrejme , že nám to urobia tie najvzácnejšie z celej zbierky a hlavne druh marianiae ..... Pravidelnejšiu a častejšiu zálievku robím na jar, keď slniečko už vyšlo spoza hory s niekoľkými suchými dňami.
Svetlo a slnko potrebujú viac ako ostatné rastliny , hlavne pre ich vyfarbenie, hoci nikdy sa nebudú môcť porovnať s rastlinami v prírode. Tak potom aj vznikajú nezhody v pomenovaní kultúrnych rastlín, kde sú rozdiely vo farbe listov minimálne. Treba sa mať hlavne na pozore pri rastlinách ktoré sú napríklad v skleníku, kde praží slnko celý deň a nie je vetraný. Preto používam vo vnútri ventilátory a v lete uprednostňujem pestovanie mimo skleníka. Tu zase ich musíme chrániť pred dlhotrvajúcimi dažďami a prudkým jarným slnkom.
Ako som svojimi chybami zistil, nemajú rady časté presadzovanie / hlavne druh marianiae / a v letnom období, keď trochu stagnujú. Presadzujem, už len rastliny ktoré doslovne lezú von z kvetináča. Hnojenie veľmi neodporúčam. Všetko záleží od vlastnosti substrátu. Keď už, tak opatrne. Raz som použil zvyšok roztoku hnojiva, ktorý mi pozabíjal dosť veľa vzácnych foriem a druhov. Tak len sem tam zalejem zo suda, kde držím staršiu dažďovú vodu, ktorá bola minulý rok pomiešaná s trusom sliepok. Pozor na popálenie !!!!! Používajte len svoje overené prípravky.
Škodcovia šarapatia všade tak, že nápadnú aj naše adromischusy. Opatrne spolupracujem s divými včelami a hlavne s osami. Trpezlivo oberajú vošky z kvetných stoniek a časom si aj na nás zvyknú. Niekedy až po 25 násobnom štipnutí stačí nerozvážne vbehnúť spotený do vnútra. Na jar zvyknem postriekať fungicídom. Používam Dithane DG , ktoré sa mi osvedčilo. Pri výskyte červcov postupujeme ako pri ostatných sukulentoch, dostupnými insekticidami.
Rozmnožovanie je jednoduché. Pozbierame list z rastlín, ktoré chceme rozmnožiť, necháme zaschnúť ranu a položíme do kvetináča s označením rastliny. Po čase pusti korienky a následne vytvorí novú rastlinku. Rosenie a teplo podporuje vývin korienkov. Pozor na priame prudké slnko. Toľko asi v skratke, ako na drakov z ďalekej Afriky. Prajem úspešné pestovanie týchto krásnych rastlín.

Boris Bokotej , Baška 1114 , O4O 16 Košice okolie , bogo.bokotej@gmail.com, www.bogoflor.sk

Adromischusy diel 3. – draky Namíbie

13. prosince 2015 v 21:36 | Bogo |  Adromischus
Adromischusy diel 3. - draky Namíbie

Sekcia č.2 - Borealii / Tolken, Bothalia 12:385(1978)

Rastliny z tejto druhej sekcie ,ktorú Vám chcem tentoraz priblížiť , rastú v centrálnej dažďovej zóne Južnej Afriky. Najsevernejšie sa vyskytuje adromischus schuldtianus v Namibii a adromischus umbraticola v provincii Northen . Je zaujímavé , že sa vôbec nevyskytujú spolu s inými druhmi iných sekcii . Táto sekcia ,,Borealii zahŕňa ,,len,, tri druhy a sú to - Adromischus schuldtianus aj so subsp. juttae , Adromischus trigynus a Adromischus umbraticola aj so subsp. ramosus , ktoré svojou rozmanitosťou foriem vôbec ale ,nezaostávajú za ostatnými viacpočetnými druhmi v iných sekciách.
Najprv si predstavíme druh Adromischus schuldtianus -( Von Poellnitz , Feddas´s Rep. Spec .nov. Regni.veg. 48 -110 / 1940 ), ktorý je už len svojim vzhľadom veľmi zaujímavý a špecifický.
V prírode na náleziskách uprednostňuje kremičitý podklad, kde vypĺňa štrbiny a pukliny kremennej žily a pokiaľ sa táto tiahne aj niekoľko stoviek metrov , tak je schopný ju po celej dĺžke nasledovať a rásť len na nej. Odohráva sa to v Namibii , kde takto rastie na jednom mieste v Grunnau, po celej dĺžke žily.
Tento druh má veľmi zaujímavé formy pre svoje, zaujímavé listy a hlavne ich zvrásneným okrajom vytvára neopakovateľne a atraktívne druhy. Sú schopné žiť aj po celý život v malom kvetináči č. 5 , ale pokiaľ im doprajeme priestor, tak sú ochotné vyplniť aj veľký kvetináč č.10.. svojimi hľuznatými koreňmi , ktoré v niektorých prípadoch vyčnievajú nad povrchom ako kaudex. Pri ich kultivácii na to, nesmieme zabudnúť a nepreháňať to s polievaním. Hlavne pokiaľ sú ešte mladé nedávame ich do veľkej nádoby v presvedčení že nám ju rýchlo vyplnia ,,kaudexom,, Skôr nám zahynú a sú to potvorky , ktoré budú mať hľuzu relatívne v poriadku ,no pokiaľ sa spamätáme a chceme ju zachrániť z lístkov je už v podstate neskoro ,lebo aj lístky za jeden deň začernejú až nakoniec zistíme, že ju nemáme z čoho zachrániť. Tu pomôže zálohovanie rastlín , čo je trochu náročné na miesto v skleníku , ale účinné pokiaľ nechceme zase zháňať daný druh , no a ako poznáme ,,Murphyho,, zákon, tak nikto z renomovaných pestovateľov ich práve nebude mať v ponuke.
Listy tohto druhu sú dosť premenlivé , väčšinou sú ploché a vytvárajú z nich zhluky , v ktorých za nijakú cenu nesmie počas chladných zimných a jesenných dni ostať voda. Naozaj sú schopné v priebehu aj dvoch dni zahynúť. Bohužiaľ to poznám.
Tolken rozdelil tento druh na dva poddruhy a to na subs. schuldtianus a subs. juttae.
Adromischus schuldtianus ssp. schuldtianus je atraktívny a aj najviac žiadaný v komerčných zbierkach ,pre svoje špecifické tvarovo zaujímavé listy. Listy sú farebne veľmi premenlivo od krásnej základnej zelenej po mliečno zelenú až ružovú ,bodkované, alebo bez bodiek , len so zvlneným červenohnedým okrajom ,akoby postriekanú snehom. Základný popis udáva obkopijovité listy zelenej farby na krátkych tlstých stonkách skoro bez kmienku. Ono fakt, niektoré formy nemajú vôbec žiadnu stonku . Listy vyrastajú len z vypuklín na hľuzovitých koreňoch . Celé telo niekedy pripomína malý zemiak. Kvetenstvo je šedo zelené až skoro biele, pokryte bielym popraškom 20 - 40 cm vysoké. Koruna je šedo zelená až skoro biela , pokrytá silným peľom, kvetné lupienky biele ,slabo ružové v hrdle fialové. Ako typová rastlina je udávaná z centrálnej Namibie od Branbergu / PVB 2838 z Orabeskop / Erongo Mountains a Aus Mountains na severe / najsevernejší druh / po Aus a Karas Mountains na juhu , až po Tantalite Valley necelých 15 km od Orange River , 30 km južne od Warmbad, kde sa vyskytuje v skalných južných štrbinách , čo znamená že nemá v láske silné slnko. To som si všimol aj ja v mojej kolekcii, že počas horúcich letných a slnečných dní ,no a hlavne po prehriati substrátu prestávajú rásť. Tento druh trochu polievam aj v zimných mesiacoch, pokiaľ je pekne a slnečno .
Adromischus schuldtinus ssp. juttae je relatívne dosť málo známy a v komerčných zbierkach skoro neexistuje. Tento poddruh bol zbieraný v horách Karasberg v južnej Namibii a aj to existuje len pár vzoriek. Poellnitz vo svojom pôvodnom popise udáva Triebnerovú lokalitu ako Garub v horách Karasberg, Norachus, blízko hraníc Namibii a Gamoep. Rozdiel medzi oboma druhmi spočíva len v dlhších vetvách na stonke ,čo vlastne aj pod tíska otázku, či je to vlastne vôbec nejaký poddruh. Je potrebne myslím si , viacej materiálu a celkového širšieho, poľného výskumu lokalít, aby sa to aj preukázalo, ako opodstatnené.
Ako je uvedené v popise, tento poddruh má dlhšie vetvičky / 4 -8 cm / dlhé , riedko rozvetvené . Von Poellnitzov obrázok približuje rastlinu s tučným a krátkym kmienkom ,lopatkovými listami, asi 3 krát dlhšími ako širšími, bez typických zvrásnení horných častí listov. Na hornej polovici sú viditeľné dosť dlhé tmavé škvrny. Poelnitz ju popísal ako - trpasličí ,vzpriamený krík ,husto rozvetvený s listami nahustenými na seba, lopatkovitého až trojuholníkového tvaru s ostrou krátko zahrotenou špičkou. Listy by mali byť po oboch stranách vypuklé , zelené ,lesklé s trochu zvlneným okrajom. Toľko popis typovej rastlinky , / Triebner 1305 a 1315 / ktorá ale bola, bohužiaľ zničená.
Z dostupnej literatúry je ale zrejmé že živý materiál bol poslaný aj do Kielu ,Kew, Brém a Damstadtu, tak to necháme na botanikov nech si to preveria.
V našom prípade ide hlavne o to udržať si ich v zbierke ,pokiaľ sa už ku nim dostaneme a udržať si rastlinku na žive a v dobrej kondícii . Veľmi dôležité je samozrejme aj platné číslo a lokalita. Ono šulky ,ako ich ja volám sú nádherné rastliny , len im musíme porozumieť a zistiť , čo im v našich podmienkach chýba a čo naopak potrebujú ,lebo nie všade u nás v skleníkoch či na oknách , sú tie podmienky rovnaké.

Ako ďalšiu rastlinu z tejto sekcie si predstavíme veľmi atraktívny druh Adromischus trigynus
/ (Burchell) Von Poellnitz, Feddes´s Rep. Spec.nov. Regni veg. 44 : 61 ( 1938 ) /
Je to jeden z najznámejších / okrem a.cooperi / druhov pestovaný v kultivácii , no po veľa rokov bol pod nesprávnym menom - a. maculatus / nie je to synonymum / , ktorý je dosť rozdielnou rastlinou.
V prírode je dosť rozšírený a tak aj primerane dosť varíruje. Napríklad rastliny z typovej lokality
v Griekwastad sú jedinečné , malé a nádherne zafarbené s výrazne červeno purpurovo, farebnými škvrnitými listami, iné majú zase široké a oválne listy svetlej farby. V Buhsmanland sa tento druh kríži s a. schuldtianus ,ako sa jeho výskyt pretína s Orange River smerom na sever. Je to typická rastliny skalných puklín , vytvárajúc zavalité a tučné korene.
Vyskytuje sa v skalách doleritu / druh čadiča / pri Steynsburg v Great Karoo. Nálezy týchto rastlín boli zbytočne opísane ako a. rupicolus / synonymum /. Sú čiastočne silno škvrnité so širokými oválnymi listami. Listy skoro všetkých foriem tohto druhu sú pokryté červenými škvrnami a sú dosť ľahko rozpoznateľné aj podľa tenkého mozoľnatého okraja ,ktorý sa tiahne po celej dĺžke listu.
Tolken opísal tento druh ako - rastliny tvoriace nízke chumáče viacerých vetví s veľmi krátkou stonkou , priamo sa rozvetvujúc z hľuzovitej základne. Listy šedo zelené viac menej bodkované , málokedy bez škvŕn opakvajčité , ploské, zaoblené a vyduté obvykle hore ,viac menej vypuklé dole s mozoľnatým okrajom po celej dĺžke listu 20 -30 mm dlhým a 12 - 20 mm širokým. Kvetenstvo šedo zelené 15 - 25 cm vysoké s jedným alebo dvoma plodnými listeňmi. Koruna je bledo žltá až zelená so silným peľom , kvetné lupienky sú celkom biele, len málokedy do ružova v hrdle.
Druh je udávaný z východných časti Northem Cape z okolia Pofadder a v okolí Aliwal North po Free State. Rastie hlavne v chránených skalných puklinách, kde sa vie zachytiť a má aj dosť živín z usadenín naviatych vetrom. V kultivácii je to celkovo nenáročný a dobre pestovateľný druh , ktorému postačí v pohode aj kvetináč č. 8 . Má rád slnečné stanovisko , aby vyniklo jeho nádherné zafarbenie. Formy z Griekwastadu sú trochu náročnejšie na pestovanie a hlavne neznášajú dlhodobo úpal a sucho. Radšej ich pestujeme na svetlom a chránenom mieste s primeranou zálievkou ,ktorá môže byť aj častejšia, ako pri iných veľkolistých formách.
Posledným druhom z tejto sekcie je Adromischus umbraticola / C.A.Smith, Onderstepoort J.vet. Sci. Anim. Ind. 1 : 174 ( 1933 )
Tento druh je skutočným ,,drakom,, samotárom pretože je to ,ako jediný druh, žijúci v starej oblasti Transvaal. Ale podľa všetkého to nie jediný druh čo tam žije. V zbierkach existuje nádherný druh s skoro bielymi listami ,akoby poprášenými bielym peľom, ktorého pôvod je už dávno zabudnutý, hoci jeho vzhľad je podobný zberu nájdenom v Breedtsnek Pass , v Magaliesberg ,ktorý má tiež takéto nádherné listy. Jeden taký podobný vlastním v zbierke, ale ten ma aj svoju lokalitu. Existuje viac foriem. Napríklad jeden veterán v kultúre bez lokality má dlhé , červeno bodkované listy , ktorý som tak tiež horko ťažko získal ,ale zase aj s popisom. Sú to možno už nové zbery , ktoré majú aj svoje popisy s lokalitou čo je veľmi dobré , pre lepšie zaradenie v zbierkach.
. Nie je to veľmi ľahko pestovateľný druh a ani listy nie veľmi ochotne zakoreňujú. Rastliny po nesprávne načasovanej zálievke zhodia skoro všetky listy , ktoré ihneď začernejú. Radšej ich nechávam trochu zasušiť až zavädnú listy ,ako by som ich mal preliať. Tolken rozdelil tento druh na dva poddruhy.
subsp. umbraticola - Typ je popísaný ako - niekedy bez stonky ,ale občas môže mať aj 12 cm dĺžku pri hrúbke 2 cm s tenkými vetvičkami až do 3 cm hladké vo všetkých častiach ,ale pokryté bielym popraškom. Listy sú pretiahnuté, klinovité, na vrchole užšie až skoro špicaté v mladosti trochu zvlnené , do 5 cm dlhé a 2 cm široké , zelené , často purpurovo červené na koncoch ale málokedy bodkované , vypuklé na spodnej strane povrchu , vyduté na hornej strane , alebo sploštené smerom k vrcholu. Popis bol ešte doplnený s tým že , niektoré formy majú podobnú kresbu na listoch ako druh a. schuldtianus a majú až hnedo zelenú farbu ,pokrytú inovaťou. / Tolken / . Popis je asi, už z novších zberov. Kvetenstvo je šedo zelené 15 -20 cm vysoké so samostatným plodným listeňom. Koruna je bledo zelená, niekedy až do ružova s peľom. Kvetne lupienky sú špinavo biele , ľahko do ružova až fialové v hrdle.
Druh je udávaný z oblasti Highveld až po Pretoriu , medzi Potchefstroom, Heldeberg,Clliman niekedy západne až po Zeerust , nachádzajúc úkryt v skalných puklinách orientovaných južne , často rastúc v tieni vyšších rastlín.
subsp. ramosus / Tolken, Bothalia 12: 386 ( 1978 ) gram. nesprávne ,ako - subsp. ramosa / Tento poddruh je ešte menej známy ,ako predchádzajúci samotný druh. Poddruh je popisovaný ako slabo vetviaca sa rastlina s vetvami 60 -120 mm dlhými rozšírenými na spodnej časti. Listy sú zelené ,často zafarbene do hneda až šedo zelena a bez škvŕn. Kvetná koruna je bez chĺpkov. Nedávne zbery z okolia Verena majú dlhé ,čisté, bledé, listy bez škvŕn ,vyrastajúce z dosť vysokej, netypicky
hľuznatej stonky. Vytvárajú veľmi pekné ružové okraje listov, samozrejme pri dostatočnom oslnení. Aj tu je na mieste podrobná poľná práca k určeniu pozície tohto poddruhu ,alebo celkového rozsahu druhu ako celku.
Typové rastliny sú udávané vzácne medzi Middelburg, Soutpansberg a Blouberg , kde rastú v plytkej pôde , alebo v skalných štrbinách na veľkých skalných masívoch. Sám vlastním v mojej zbierke tri formy, resp. zbery tohto poddruhu z rôznou lokalitou , ale je tam len veľmi malý rozdiel čo do tvaru listov. Určitý rozdiel tu samozrejme je , no od poddruhu subsp. umbraticola je dosť markantný , hlavne tou zvláštnou farbou okraja a špičiek úzkych listov, ktoré im dodávajú ich charakteristický vzhľad.
Týmto poddruhom sa rozlúčime s touto sekciou s prianím ,aby si tieto rastlinky získali čo najviac priaznivcom z okruhu sukulentárov aj nesukulentárov či kaktusárov.

foto autor Boris Bokotej vo vlastnej zbierke - Bogoflor - Mlynky 114 04412 Nižný Klátov www.bogoflor.sk

email bogo.bokotej@gmail.com

Rozprávka o drakoch z Afriky

26. června 2015 v 11:12 | Bokotej |  Adromischus
Dračia rozprávka / alebo , ako to bolo na začiatku....a ako potom.... / - Adromischusy ,ako ich nepoznáme....


"Porozprávam Vám jeden príbeh , ktorý sa udial už veľmi ,veľmi dávno jednému môjmu príbuznému....tento príbeh je z dávnych čias , keď sme ešte boli všetci slobodní a žili sme si voľne v ďalekej krajine nazvanej Afrika" - povedal starý drak ,okolo ktorého bolo plno zoskupených a dychtivo čakajúcich malých dráčikov /čakateľov / ......
"Voľakedy dávno, keď som bol ešte len malý dráčik ´čakateľ´ a čakal som kedy nastane tá chvíľa - chvíľa života ,žili v skalných puklinách , jaskyniach , alebo na kopcoch plných skál, kolónie drakov. Vypĺňali priehlbiny ktoré vyhlodal čas, pomocou vetra a vody. Už po stáročia sa tam preháňal horúci vietor ,ktorý im robil spoločnosť .Nikým nevidené si vyplnené priestory starostlivo strážia a užívajú si slnko a vodu , ktorú im dodávajú bohovia z nebies , alebo rosu ,ktorá sa znáša ráno pred príchodom slnka. Povráva sa, že sú to slzy nočných víl ,ktoré ráno s príchodom slnka umierajú...Najavo to dávajú aj šakalie svorky ,ktoré ráno smutne a dlho vyjú.... Látky ktoré potrebujú na stavbu a výživu svojho drobného tela im dodáva hornina v ktorej žijú .Vietor im prináša z času načas lahôdky v podobe suchých častíc iného života , ktorý už zanikol. Nikdy sa nedozvedia ako ten iný život vyzeral a ako existoval , oni tam proste nikdy nevkročia...Ani im to neprekáža , však oni ani iný život nepoznajú a ani nepotrebujú. Spokojne si lebedia vo svojich kolóniách , vytvárajúc nové a nové časti svojich tiel , ktoré čakajú na vhodný okamih ,aby opustili svoje hniezdo.. Takto sa dostavajú o kúsok ďalej od svojej kolónie , ktorá im dala život. Vietor ich odnesie do inej štrbiny v hornine, do ktorej zapadnú. Dráčik ´čakateľ ´začína svoj samostatný život. Ešte nevie či to prežije - je tu sám ďaleko od svojich príbuzných vôbec ich nevidí a bojí sa....neuvedomuje si že je vlastne ,len pár metrov od svojej kolónie...Je slabý a smutný...Nevie čo má robiť, tak len túžobne pozerá na nový domov a skúma ho....Vlastne chcel by !!!Ale nemá ako?!!....Nechápe ako to robili ostatní , že vedeli kedy je v hornine vlhko a dychtivo načahovali k nim svoje nasávacie ústrojenstvá....Pomaly sa scvrkáva, slabne....Zrazu sa s ním niečo deje...z jeho malého a slabého tela sa pomaly vynárajú tykadlá a ohmatávajú horninu.....vnárajú sa do nej, ukotvia jeho telo a konečne sa napije .....a naje.... Pomaly si vytvára aj on svoje prvé malé spoločenstvo drakov , už nie je čakateľ , už je aj on drak....Jeho spoločenstvo je trochu odlišne od iných ...Má tam viac potravy ,ktorú zase nemali jeho predchodcovia a aj menej svetla , tak sa trochu za nim načahuje...Jeho telo sa pomaly na to prispôsobuje a mení sa ....To všetko však trvá stáročia, ktoré draci nevnímajú ...
Z ich spokojného bytia ich vyrušia sem tam ,len nespokojne pobehujúce štvornohé rohaté príšery, ktoré ich sem tam odnesú preč a zožerú...Alebo zvláštne dvojnohé , ktoré ich nezožerú , ale dychtivo vložia do papierového vrecúška......tu si drak odkašle a prehltne hrču...,,A kde ich odnesú , tie dvojnohé príšery??" - ozve sa tichučký hlások jedného malého dráčika....,,Všetko sa dozvieš" odvetí drak.....a pomaly sa zase rozhovorí ..
......Toto je už však iná kapitola života drakov. Podľa legendy sa už takéto draky nikdy nevrátia do svojej domoviny...Tak to sme vznikli aj my - Á-draci čo žijú uväznení v malých nádobkách... Po vysypaní z vrecúška sa vysilení draci pomaly preberajú z letargie a šoku z tmy a sucha.Ich nový domov nie je žiadna jaskynka či puklina v hornine , ale malý priestor krabice so zeminou, ktorá vôbec nechutí ako tá doma. a ani necítia horninu do ktorej by sa ukotvili. Však nemajú ani prečo...neveje tu žiadny vietor.!!! Z príchodom rána čakajú na slzy umierajúcich víl ,aby ich posilnili, no nič....ani zavýjanie šakalov tu nepočuť...Len zvláštny hukot, ktorý sa ozýva za zvláštnou stenou za ktorou je aj slnko. No darmo k nemu nastavujú tvár, ono im nič nedáva...Len skúpo ohrieva ich hladné telá. Tak sa snažia vysunúť telo za ním a dychtivo posúvajú korienky hlbšie do pôdy , či sa nenapijú ako doma. Nič!! Tak, len ticho a smutne čupia , čakajúc čo bude. .Pomaly sa menia na úplne inú formu života na akú bol zvyknuté doma....Zrazu ,keď driemu v polovici dňa a je najteplejšie, dostanú takú vodnú sprchu akú ešte nezažili. Zľaknú sa tej zmeny aj studenej vody že v šoku sa zabudnú napiť .Voda tak rýchlo ako prišla aj odišla a ostala len dole kde korienky nedočiahnu. Sú zmetené ,lebo nikdy sa to doma nestalo, aby v tej najväčšej horúčave , keď oddychovali pršalo...Skúšajú sa poobzerať po ostatných drakov čo ich tak isto uniesli. Niektorí sú na pokraji vysilenia. Po čase , keď prežili len tí , ktorí sa vedeli prispôsobiť, takým to podmienkam a cudziemu slnku, sledujúc ako ich úbohí druhovia hynú , bez toho aby ešte zazreli svoju rodnú puklinu či jaskyňu , sa prispôsobili aj návalom potravy . No jedno čomu sa nevedeli prispôsobiť, boli malí "zlí škriatkovia ,, čo čakali len na to , keď sa im poškodí pokožka, alebo kúsok tela , aby mohli vniknúť do nich a pomaly ich zabíjať. Darmo potom dostávali nechutné obranne látky od dvojnohých bytostí. Niekedy už bolo neskoro a hynuli, rozložení na hnijúcu kašu. Doma by sa im to nestalo, tam ich ochránilo slnko a horúci vietor , ktorý zlých škriatkov odháňal.
Z nás ktorí sme sa prispôsobili sa stali celkom iní draci ako sme boli ...Telá sa nám premenili , načahujúc sa za slnkom a pre množstvo vlahy , ktorú nám dávali sme boli ,tuční ,neforemní a náchylní na každú chorobu....proste - Á-draci ...
Takto by sme mohli počúvať starého Á-draka naďalej , no stále by sme sa toho veľa nedozvedeli. Tak sa prenesieme z rozprávky do skutočnosti ,do krajiny, kde Á-draci žiju do dnes. Je to rozsiahla oblasť Južnej Afriky kde rastu spoločne z inými sukulentami. Nebudem tu rozvádzať celý botanický rod týchto nádherných miniatúr. Adromischusy - Á-draci ,ako ich z obľubou voláme spoločne s kámošom a priateľom drakom Korkom....sú nevyspytateľné, čo do rozmanitosti tvarov listov , ako aj farieb. V súčasnej dobe sú zaradené do 5 sekcií , v ktorých sa podľa kvetnej koruny a jej tvaru zadeľujú jednotlivé druhy. Takto ich aspoň môžeme zaradiť, pokiaľ máme k dispozícií kľúč od pána Tolkena a nevieme meno svojej rastlinky. No niekedy sa tak zamotáme že zabudneme aj ako sa sami voláme. Najlepší príklad je druh adr. marianiae . Tu nestačí že nám vykvitne a celkom nám aj sedí kvet danej rastlinky, no je dobre poznať aj lokalitu , lebo podľa nej sa môžeme lepšie orientovať .Vôbec sa už nedá jednoznačne určovať podľa farby a tvaru listov, hoci je to celkom správny smer. Na to sa dalo spoľahnúť, tak pred 10 -15 rokmi , keď bolo v zbierkach len pár druhov, no teraz to nie je možné ...len ja sám mam v zbierke okolo 150 druhov a ich foriem a mám čo robiť aby som ich rozpoznal. Celkom sa mi však pozdáva myšlienka draka Korka , nezbierať adromischusy podľa druhu , ale podľa lokality ,čísla zberu ,farmy ,alebo kopca , kde rastú a pod. Vyhneme sa tak prepisovaním ceduliek a máme pokoj. No samozrejme páni botanici majú na to iný pohľad. To my len tak, aby to bolo ľahšie pre nás zberateľov.
Skúsme si tu trochu rozobrať napríklad adromischus cooperi . Notorický známy druh ,pestovaný, možno v každej zbierke. Je známy aj ako adromischus feastivus. .Sám mam dodnes jednu rastlinku, pod tým menom a stále ho nevieme zaradiť - presne !!!,len jedno vieme , že cooperi to nie je!!! Ďalšie synonyma sú :adromischus pachylopus, a.cuneatus, a. halesowensis ,tu je nutne podotknúť že je to samostatný druh.
Adromischus cooperi patri do sekcie č.5 / Longipenulanti / Kultivácia nie je vôbec problematická . Jeho sfarbenie pripomínajúce prepeličie vajce , láka čoraz viac milovníkov sukulentov ,aby ho vlastnilo. Jedno je ,ale nutne! Aby vyniklo jeho pekné sfarbenie listov , je potrebné ho pestovať na slnečnom stanovišti. Inak sa jeho výrazne, tmavo bordové zafarbenie zmení na zelené. A to by sme prišli o tú nádheru ,ktorá je mu daná , prírodou. Vyskytuje sa v dosť vysokých nadmorských výškach oblasti Graaf Reinet,Zuurberg a Queenstownu. Rastie v štrbinách skál južne orientovaných kopcov , niekedy aj v tieni inej vegetácie, všade okolo Grahamstown až k Nieu Bethsda. V minulom storočí sa pestovalo mnoho foriem no pomaly zanikali. Až pred nedávnom boli nájdené divoké formy pánmi Lavranosom, Hammerom a Bruynsom. Tieto formy sú rozdielne hlavne tvarom a dĺžkou listov. V obidvoch prípadných menách feastivus a cooperi ide hlavne o rozdiely, kde u feastivusiek sú listy dlhšie a zužujú sa ku konci , ktorý je na vrchu všelijako pokrútený, pričom cooperi ma listy hrubšie, kratšie a koniec troj - uholníkového listu sa zužuje k stonke . Ich spoločným základným znakom je mozoľnatý a mierne zvlnený okraj hrubých listov 1 -5cm dlhých a 1,5 - 2cm širokých až sploštených ,zelený lesklý podklad listov z tmavo purpurovými škvrnami nepravidelne rozhodenými po celom liste. Kvety vyrastajú na 24 -40cm dlhej stonke a majú bledú korunu z jednokvetnými plodnými listenami. Okvetne plátky sú ružové až červené smerom ku špici.
Na páru fotkách si môžeme potvrdiť ich rozmanitosť v tvare listov.

Kam dál